40. ročník

40. MEDZINÁRODNÝ GITAROVÝ FESTIVAL J. K. MERTZA

24. - 29. jún 2015

KULTÚRNE LETO A HRADNÉ SLÁVNOSTI BRATISLAVA 2015

Pod záštitou Ministra kultúry SR Marka Maďariča
Festival realizovaný s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR

Organizátor festivalu: Spoločnosť J. K. Mertza
Spoluorganizátor festivalu: Bratislavské kultúrne a informačné stredisko
Partneri festivalu: Ministerstvo kultúry SR, Mesto Bratislava, Veľvyslanectvo USA v Bratislave, Veľvyslanectvo Španielskeho kráľovstva v Bratislave, Grantový program Ars Bratislavenis, Hudobná a tanečná fakulta VŠMU v Bratislave, Združenie pre klasickú gitaru, Rádio Devín – RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska, DoubleP-perfect print, Nadácia Tatrabanky, ALBRECHT FORUM, o.z., Hudobný život, In BA, Bratislava Tourist Board, Masmedialne.info, Podujatie.sk, Citylife.sk

HLAVNÝ PROGRAM

OTVÁRACÍ KONCERT - 24. jún – 19.00, Koncertná sieň Klarisky
Dagmar & Jozef Zsapka, Bratislavské gitarové kvarteto (Slovensko)

Repertoár gitarovej komornej hudby sa dá primárne rozdeliť na hudbu upravovanú a pôvodnú. Dramaturgia dnešného večera prináša vrcholnú podobu ako transkripcií, tak aj originálov dua flauta a gitara a gitarového kvarteta. Kým prvému zoskupeniu venovali pôvodné skladby už autori 19. storočia, Heinrich Albert – zakladateľ prvého gitarového kvarteta – mohol na začiatku 20. storočia siahnuť výhradne po upravovanej hudbe. Úpravy komornej i orchestrálnej hudby sa stali repertoárovým východiskom najmä gitarových kvartet, ale významne obohacujú aj literatúru dua flauta a gitara. Práve úpravám pre toto duo sa dlhoročne venuje Jozef Zsapka. Je autorom desiatok z nich a ich kvalitu potvrdzuje i veľký záujem renomovaných zahraničných vydavateľstiev (Chanterelle, Guitarissimo...). Diela Dopplera a Ravela sú novinkami edície pod názvom Dagmar & Jozef Zsapka. K originálnemu kmeňovému repertoáru dua patrí i hudba Latinskej Ameriky. Fantasía Mulata Portorikánca Ernesta Cordera patrí k jeho najkrajším komorným dielam a silné korene argentínskej hudby, v tomto prípade afro-argentínskej kultúry Candombe, sú typickým znakom hudby Máxima Diega Pujola.

Úpravy predohier Gioacchina Rossiniho vyšli tlačou pre dve gitary či flautu a gitaru už v prvej polovici 19. storočia. Predohra k ranej jednoaktovke La Scala di seta vystihuje komickosť a „karikatúru“ romantických postáv – hviezd Rossiniho komorných sentimentálno-humorných farcé. Naopak, Bizetova Carmen, ktorá patrí k vrcholom neskororomantickej opery, čerpá z tradície andalúzskej cigánskej kultúry a nepochybne sa radí k najznámejším hudobným dielam vôbec. Pre vznik pôvodných skladieb pre gitarové súbory v 20. storočí je kľúčovou osobnosťou Leo Brouwer. Komorná hudba tvorí dôležitú časť jeho diela a nachádzame v ňom i kompozície pre gitarové kvarteto. Brouwerovým „celoživotným cyklom“ sú jeho „paisajes cubanos“ – kubánske krajinky. Majú podobu pre sólovú gitaru či komorný súbor a k najcharakteristickejším patria diela pre gitarový súbor Paisaje cubano con lluvia – Kubánska krajinka v daždi a Paisaje cubano con rumba – Kubánska krajinka s rumbou. Na odkaz aktuálnych kompozičných prístupov v charakteristickej symbióze hudby rôznych svetových kultúr nadväzuje vo svojom jedinečnom diele aj americký gitarista a skladateľ Andrew York. Jeho Quiccan je dielom z obdobia jeho pôsobenia v Los Angeles Guitar Quartet, ktorého bol dlhoročným a kľúčovým členom. (text: Martin Krajčo)

MLADÍ VIRTUÓZI - 25. jún – 19.00, Koncertná sieň Klarisky
Xavier Jara (USA), Andrea De Vitis (Taliansko)

Koncertný repertoár pre sólovú gitaru je nepochybne spätý s aktivitami a odkazom jej veľkých virtuózov naprieč celou svojou históriou. Kým v 19. storočí boli virtuózi zároveň tvorcami repertoáru (Mauro Giuliani, Fernando Sor, Kaspar Mertz a mnohí iní), v 20. storočí sa univerzálna osobnosť hráča a skladateľa pomaly vytráca a umenie virtuózov sa stáva pre skladateľov inšpiráciou. Medzi najdôležitejšie osobnosti minulého storočia, ktoré k tvorbe inšpirovali desiatky skladateľov, patril okrem iných Andrés Segovia, Regino Sainz de la Maza, Narciso Yepes, Ida Presti, Alexandre Lagoya či Julian Bream. Doménou dnešnej doby sú medzinárodné súťaže, ktoré každoročne predstavujú svojich laureátov – virtuózov dneška. Ich umenie ovládania nástroja je čoraz obdivuhodnejšie a nik dnes nepochybuje o tom, že hráčska úroveň za posledné roky enormne rastie. Títo mladí hráči – novodobí virtuózi nástroja – s dych vyrážajúcou ľahkosťou a nadhľadom uvádzajú tie najťažšie virtuózne diela minulosti. Po úspechoch na medzinárodnej súťažnej scéne ich však čaká neľahká cesta etablovania sa na koncertných pódiách. História dokazuje, že tento moment úspešne zvládli iba výnimoční hudobníci, ktorých virtuozita sa neobmedzovala len na špičkové zvládnutie svojho nástroja. Poslucháč, na ktorého i v umení nepochybne dolieha moment globalizácie, bude zrejme čoraz viac vyhľadávať vyprofilované osobnosti, ktoré vo svojej umeleckej výpovedi ponúknu špecifický a jedinečný prístup. Jedným zo zásadných momentov Bratislavského gitarového festivalu počas jeho celej histórie je prezentácia mladých hráčov, ktorých hľadá medzi laureátmi domácich, a v posledných rokoch i medzinárodných súťaží partnerských festivalov. I dnešný večer ponúka umenie mladých virtuózov, ktorí sú viacnásobnými víťazmi medzinárodných súťaží. Ich recitály prinášajú prierez koncertným repertoárom súčasnej klasickej gitary. Okrem kompozícií Kaspara Mertza (op. 13 a op. 65) sú to transkripcie staršej lutnovej i klávesovej hudby (Dowland, Scarlatti, Albéniz) a vrcholné pôvodné diela 20. storočia a dneška (Castelnuovo-Tedesco, Tansman, Bogdanović). (text: Martin Krajčo)

Koncert Xaviera Jaru sa konal vďaka podpore Veľvyslanectva USA na Slovensku.

DVE STOROČIA ŠPANIELSKEJ GITARY - 26. jún – 19.00, Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca
José Miguel Moreno (Španielsko) – vihuela, baroková gitara

Tento koncert je symbolicky venovaný vývoju španielskej gitary počas dvoch storočí, ktoré uplynuli medzi vydaním prvej zbierky pre vihuelu, El Maestro od Luysa Milána (1536), a publikáciou knihy Gaspara Sanza Instrucción de música sobre la guitarra española (1697).

Nie je jednoduché v rámci jedného koncertu interpretovať dva hudobné nástroje, ktoré sa navzájom tak líšia: vihuela je striedma a dôverná, baroková gitara je svetlejšia a žiarivejšia. Sú to dva nezávislé svety, ktoré zodpovedajú dvom rozdielnym estetikám.

Aby som dosiahol čo najväčšiu spoľahlivosť a krásu interpretácie, využívam na tomto koncerte pre každý z týchto nástrojov techniku, ktorá je preň špecifická. Umenie je v každej chvíli neopakovateľné a neprekonateľné. A preto, hoci by sme pri vihuele mohli využiť techniku barokovej gitary a dodať jej tak väčšiu žiarivosť, v skutočnosti by sme tým nedosiahli nič iné, než že by sme sa úplne vzdialili od estetiky a hudobného vkusu španielskej renesancie, a tým pádom aj od samotnej podstaty hudby.

Hrám na dvoch hudobných nástrojoch zostrojených podľa dobových modelov. Nástroje z rodiny gitár zvyčajne behu času podliehajú viac ako napríklad husle a v niektorých prípadoch je lepšie použiť moderné kópie a nie pôvodné modely. V prípade vihuely sa zasa každá rekonštrukcia musí čiastočne opierať o intuíciu výrobcu, keďže ani obrazové materiály ani tých málo nástrojov, ktoré sa nám dochovali, nám neponúkajú jednoznačné informácie. V prípade barokovej gitary je to iné, keďže existujú pôvodné nástroje, o ktoré sa dá oprieť. Vybral som si nástroj s vlastnosťami príznačnými pre Španielsko roku 1700.

Pri interpretácii diel týchto skladateľov sa nikdy nesmieme vzdialiť od ich prostredia a spoločenského zázemia, ktoré sú neoddeliteľnými faktormi ich hudobnej tvorby. Posudzovať týchto umelcov mimo kontextu ich doby by nemalo žiadny význam a znamenalo by to skresliť samotný zmysel ich existencie. Musíme byť vďační muzikologickým štúdiám, ktoré máme o týchto autoroch k dispozícii, hoci si myslím, že ešte nás čaká dlhá cesta, kým vypátrame ich skutočný pôvod a budeme môcť plne oceniť tých, ktorí spolu s ďalšími veľkými hudobníkmi, ktorých sme do nášho koncertu nezahrnuli, predstavovali základy vývoja španielskej gitary. (text: José Miguel Moreno, preklad Silvia Ruppeldtová)

Koncert sa konal vďaka podpore Španielskeho veľvyslanectva v Bratislave – dlhoročnému podporovateľovi podujatia.

J. K. MERTZ – GITAROVÉ DUETÁ - 27. jún – 19.00, Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca
Raphaella Smits, Adrien Brogna (Belgicko)

Pre vzostup a rozvoj gitarovej hudby v prvej polovici 19. storočia bola kľúčová komorná tvorba. Ako sprievod melodických nástrojov či spevu gitara nahrádzala klavír, ktorý bol spočiatku predsa len „exkluzívnym“ inštrumentom. Gitara sa však neuspokojila s výlučne sprievodnou funkciou a vďaka virtuózom nadobúdala čoraz rovnoprávnejšie postavenie medzi nástrojmi rôznorodých komorných súborov. K obľúbeným nástrojovým kombináciám patrili triá s flautou/husľami a violou, alebo kvartetá s husľami, violou a violončelom. Najobľúbenejšími však boli nepochybne gitarové duetá – v kombinácii s flautou, husľami, klavírom, ale najmä v podobe dvoch gitár. Naprieč celou Európu vznikali početné duetá, skladby, ktorých pôvodne inštruktívnu funkciu (žiak – učiteľ) vytláčal koncertný charakter diela s rovnocennými, často veľmi náročnými hlasmi. Mnohé z nich patria k skvostom ranoromantickej gitarovej literatúry.
V živote Kaspara Mertza a jeho manželky Josephine zohrávali dôležitú úlohu predovšetkým duetá s klavírom, ktoré boli repertoárom ich spoločných koncertov. Podobný rozsah v Mertzovom diele však zaberajú gitarové duetá, ktoré sú vo viacerých prípadoch prerobené z klavírnych duet. V ich prípade ide výhradne o kombináciu tercgitary a tzv. primgitary, čo bola kombinácia charakteristická predovšetkým pre taliansku hudbu a hudbu viedenskej oblasti. Tercgitara bola nástrojom menšej menzúry, ladená o malú terciu vyššie. Jej charakteristický zvuk a vyššia poloha ju predurčovali na hru melodických pasáží sólového charakteru a túto funkciu plnila v mnohých nástrojových kombináciách. Väčšina z Mertzových gitarových duet nevyšla počas jeho života tlačou. Zachovali sa však vo viacerých európskych zbierkach v rukopisoch, opisoch či neskorších posmrtných vydaniach. Skladby sa nachádzajú v dvoch zásadných zbierkach ranoromantickej gitarovej hudby – zbierke Boije Švédskej hudobnej a divadelnej knižnice v Štokholme a zbierke Rischel & Birket-Smith v Kráľovskej knižnici v Kodani. Niektoré pochádzajú z neskorších nemeckých či ruských tlačí, avšak veľká časť z nich, najmä rukopisy, bola zdrojom pre súborné vydanie Mertzovho diela vydavateľstvom Chanterelle až roku 1985. Ich vznik možno pravdepodobne datovať do obdobia po revolúcii roku 1848, keď u Mertza doznievali viaceré závažné ochorenia, a navyše musel kvôli viedenským udalostiam opustiť mesto a načas prebývať na Morave. Pôvod, využitie či koncertné predvedenia gitarových duet nie sú známe. Mohli vzniknúť z pedagogického dôvodu (hrával ich so žiakmi), alebo ich mohol vytvoriť z vďačnosti blízkym priateľom. Z roku 1850 je napríklad datovaný rukopis Ich denke dein, ktorý venoval „svojmu srdečne milovanému priateľovi Jos. Flodererovi“, obchodníkovi s vínom a vlastníkovi nehnuteľností z Brna.

Mertzovo dielo pre dve gitary má v ranoromantickom gitarovom repertoári výsostné postavenie. Podobne ako jeho sólový cyklus Bardenklänge, op. 13, sú i gitarové duetá jedinečným romantickým odkazom tohto prešporského skladateľa a len ťažko nachádzajú v gitarovej literatúre svojej doby obdobu. (text: Martin Krajčo)

POCTA LEOVI BROUWEROVI - 28. jún – 19.00, Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca
Costas Cotsiolis (Grécko),

Jozef Zsapka, Boris Lenko, Cappella Istropolitana, Bratislavské gitarové kvarteto (Slovensko)

Keď si v roku 1985 anglická spoločnosť BBC objednávala od Lea Brouwera Concerto elegiaco – Gitarový koncert č. 3, autor vyslovil pre časopis Classical Guitar nasledovné myšlienky: „Moja avantgardná epocha je už tak trochu za mnou – možno aj tak trochu zastaralá. Myslím si, že v blízkej budúcnosti sa hudba bude opäť ,romantizovať‘. Bola príliš premúdrelá, príliš studená, príliš matematická – príliš prešpekulovaná... Je čas na otváranie dverí, na varovanie ľudí, na očistenie hudby... nikdy viac Boulez! nikdy viac Stockhausen! Tomu je koniec!... Dvadsiate storočie musí ísť iným smerom ako avantgradným.Concerto elegiaco patrí k zásadným dielam, ktoré stáli na začiatku posledného Brouwerovho kompozičného obdobia. Autor ostal verný tradičnej trojčasťovej podobe koncertu. Prvá časť spracúva dve témy, prvá uvedená na začiatku gitarou je kontrastovaná druhou témou v orchestri. Interlúdium monotematicky prepája úvodnú a záverečnú časť, využívajúc hudbu prvej časti v podobe akejsi rozšírenej kadencie s minimalistickým sprievodom orchestra. Záverečná Toccata opäť spracúva dve témy – rytmickú a melodickú, tentoraz obe uvádzané gitarou. V závere koncertu vzdáva Brouwer hold Césarovi Franckovi, keď v princípe „leitmotívu 19. storočia“ podporuje cyklickosť diela uvádzaním citátov z predchádzajúcich častí. Koncert je príkladom farebne trojvrstvovej kompozície, keď proti sebe stoja legátový princíp sláčikovej sekcie, skupina bicích nástrojov a sólová gitara s jej typickým rezonujúcim a arpeggiovým charakterom. Dielo je venované Julianovi Breamovi a ako napísal k prvej nahrávke koncertu John Duarte, „je poctou jedného majstra gitary druhému a hold skladateľovmu orchestrálnemu majstrovstu“.
Astor Piazzolla venoval gitare iba štyri svoje kompozície, všetky však vznikli v osemdesiatych rokoch minulého storočia a patria k skvostom repertoáru modernej gitary. Sú to Cinco piezas (1980, gui), Tango suite (1984, 2 gui), Histoire du tango (1986, fl, gui) a Dvojkoncert pre gitaru, bandoneón a sláčikové nástroje premiérovo uvedený roku 1985. Tento nesie i podtitul Hommage a Liège a autor ho venoval belgickému mestu, v ktorom ho na 5. medzinárodnom gitarovom festivale uviedol spolu s Cachom Tiraom a Orchestre Philharmonique Royal de Liège pod taktovkou Lea Brouwera. Je vystavaný na trojčasťovom princípe, ktorý sa rozvíja od minimalistického zvuku sólovej gitary po záverečné excentrické tutti v podobe novodobého Piazzollovho tanga nueva. Materiál Introdukcie neopúšťa intímnu polohu, vyjadrenú monológom gitary a následným dialógom oboch sólových nástrojov, attacca plynule prechádza do tanečnej Milongy v miernejšom tempe a koncert vrcholí v rytmicky pevne štruktúrovanom a energickom Tangu.
Brazílskeho skladateľa, klaviristu a gitaristu Egberta Gismontiho spája s Astorom Piazzollom moment návratu ich hudobného jazyka k vlastným koreňom. U oboch súvisí s osobnosťou francúzskej skladateľky a pedagogičky Nadie Boulangerovej (1887 – 1979), u ktorej obaja študovali v rozmedzí 16 rokov (Piazzolla 1954, Gismonti 1970). Kým Piazzolla svoju výpoveď našiel v štýle argentínskeho tanga, Gismontiho východiskom bolo caboclo alebo mestiço, ktoré charakterizujú podobu typickej brazíslkej kultúry – spojenie vplyvov juhoamerických Indiánov a európskeho odkazu. Gismonti dnes stojí na pomedzí viacerých žánrov, keď je jeho hudba prítomná rovnako na džezových scénach (napr. v spolupráci s Charliem Hadenom, Janom Garbarekom, Ralphom Townerom), ako na festivaloch klasickej hudby. Gismontianou pre gitarové kvarteto a sláčikový orchester s podtitulom Versiones de Leo Brouwer a cinco temas originales para piano de Egberto Gismonti z roku 2004 vzdal Brouwer hold Gismontiho hudbe. Skladby, ktoré spracoval, sa v rôznych podobách objavujú na Gismontiho nahrávkach počas sedemdesiatych rokov a súborne vyšli na jeho klavírnom albume Alma z roku 1986 (EMI-Odeon), neskôr vydané i v roku 1993 (Carmo). Typické brazílske tanečné formy ako Frevo (pôvodný rýchly dvojdobý tanec známy v oblasti Recife), Baião malandro (Šikovné baião, tanec spájaný so štátom Pernambuco – severovýchod Brazílie), Lôro (Papagáj), venované brazílskemu hudobníkovi, multiinštrumentalistovi Hermetovi Pascoalovi, striedajú meditatívne skladby Agua & Vinho (Voda a víno) a Fala de peixão (Vášnivý rozhovor).

Leo Brouwer (Mezquida) je kubánsky skladateľ, dirigent a gitarista, ale aj vedec, učiteľ a kultúrny aktivista. V súčasnosti patrí k tým najuznávanejším hudobníkom svojej generácie. Narodil sa roku 1939 v Havane a hru na gitare začal študovať u zakladateľa kubánskej gitarovej školy Isaaca Nicolu roku 1953. Napredoval rýchlo, už o dva roky neskôr mal svoje prvé verejné predvedenie. V tom istom roku začal aj komponovať ako samouk. Roku 1959 získal štipendium, ktoré mu umožnilo študovať gitaru na University of Hartford a kompozíciu na Juilliard School of Music v New Yorku pod vedením Isadore Freeda, J. Diementeho, Josepha Iadone, Vincenta Persichettiho a Stefana Wolpeho. Ako 21-ročný začal viesť oddelenie hudby na Instituto Cubano del Arte e Industria Cinematográficos (ICAIC); napísal hudbu k vyše 60 filmom. Patril k zakladateľom Grupo de Experimentación Sonora na ICAIC (1969) a stal sa učiteľom členov skupiny Silvia Rodrígueza, Pabla Milanésa a iných významných predstaviteľov kubánskej hudby. Pracoval ako hudobný konzultant v rozhlase Radio Habana Cuba (1960 – 1968) i v iných kubánskych inštitúciách. Vyučoval kontrapunkt, harmóniu a skladbu na Conservatorio Municipal v Havane (1960 – 1967). Vo výučbe využíval vlastnú učebnicu o súčasnej harmónii Síntesis de la armonía contemporánea.
Spoločne so skladateľmi Juanom Blancom a Carlosom Fariñasom a dirigentom Manuelom Duchesnem Cuzánom Brouwer založil na Kube v šesťdesiatych rokoch avantgardné hudobné hnutie. Bol najaktívnejším propagátorom havanského bienále Gitarovej súťaže a festivalu, a roku 1981 sa stal šéfdirigentom Kubánskeho národného symfonického orchestra. Dirigoval však aj mnohé iné zahraničné orchestre, vrátane Berlínskych filharmonikov a španielskeho Orquesta de Córdoba, ktorý pomáhal roku 1992 založiť. Je členom Berlínskej akadémie umení, UNESCO, Real Academia de Bellas Artes Nuestra Señora de la Angustias v Granade (1996) a držiteľom čestnej profesúry umenia na Instituto Superior de Arte de Cuba (1996). Za prínos ku kubánskej a medzinárodnej hudobnej kultúre mu bolo udelené najvyššie kubánske vyznamenanie za kultúru Orden Félix Varela.
Okrem iných aktivít spomeňme aj jeho účasť na modernizácii hudobného študijného programu, pôsobenie v porotách mnohých štátnych a medzinárodných súťaží. Bol dirigentom vyše stovky symfonických orchestrov a komorných súborov po celom svete. Existuje vyše 750 nahrávok s jeho hudbou a katalóg jeho hudby s 300 položkami zahŕňa takmer všetky žánre a hudobné formy. Je držiteľom vyše dvoch stovák medzinárodných umeleckých a akademických ocenení. Mnohé súbory a festivaly nesú jeho meno.
V Brouwerovom kompozičnom diele môžeme identifikovať tri základné fázy: národnú (1955 – 1962); avantgardnú (1962 – 1967); a tzv. fázu „novej jednoduchosti“, v ktorej avantgardné prvky ustupujú a objavuje sa nový tvorivý proces, najmä po roku 1980. Kým prvú fázu charakterizuje využívanie tradičných hudobných foriem, vrátane sonátovej a variačnej formy, a tonálne harmonické štruktúry, vo všeobecnosti Brouwerove diela vytryskli skôr zo sónickej koncepcie: „Na hľadanie hudobných foriem využívam akúkoľvek formu: formu listu, stromu alebo geometrické symboly. Všetky tieto formy sú aj hudobnými formami; napriek skutočnosti, že moje diela vyzerajú veľmi štruktúrovane, centrom môjho záujmu je zvuk.“ Táto koncentrácia na to zmyslové je typická práve pre Brouwerovu druhú fázu; keď roku 1961 navštívil Varšavskú jeseň, po prvýkrát počul avantgardnú hudbu, silno ho ovplyvnila najmä poľská škola. Neskôr sa nakrátko zaoberal aj serializmom.
Medzi rokmi 1967 a 1969 Brouwerove diela nadobúdajú charakter ostro vymedzených kontrastov v štruktúre a textúre a využívajú odkazy na viaceré historické obdobia; dnes by sme ich mohli zaradiť k postmoderne.
V sedemdesiatych rokoch Brouwer pokračoval v rozvoji post-seriálnych a aleatorických ideí, ale od osemdesiatych rokov začala prevažovať „nová jednoduchosť“, zahŕňajúca aj neo-romantické, minimalistické a nové tonálne prvky. V tomto treťom období sa prejavuje výrazná lyrickosť a návrat k tradičným formám. (©Victoria Eli Rodríguez (krátené/abridged), The New Grove Dictionary of Music and Musicians,
Oxford University Press)

SPRIEVODNÉ KONCERTY

GITAROVÝ FESTIVAL V ZÁHRADE ALBRECHTOVCOV - 21. jún – 17. 00, Záhrada Domu Albrechtovcov, Kapitulská 1
Bratislavské gitarové kvarteto, absolventi a poslucháči HTF VŠMU a Konzervatória v Bratislave
v spolupráci s O.Z. Albrechtforum

LEO BROUWER V SLOVENSKEJ NÁRODNEJ GALÉRII - 1. júl – 18.00, Esterházyho palác SNG
Bratislavské gitarové kvarteto, Eugen Prochác a hostia

v spolupráci so SNG

ĎALŠIE SPRIEVODNÉ AKTIVITY

Vzdelávanie, semináre, prednášky, kurzy - 26. – 29. jún, HTF VŠMU

Leo Brouwer – gitarista, skladateľ a dirigent, ktorý patrí k najvýznamnejším hudobníkom 20. storočia
José Miguel Moreno – celosvetovo uznávaný odborník na problematiku renesančnej a barokovej španielskej hudby
Raphaella Smits – sa dlhodobo venuje ranoromantickej hudbe pre gitaru, medzi jej priority vždy patrila hudba J. K. Mertza
Costas Cotsiolis – renomovaný virtuóz a pedagóg, medzi jeho priority vždy patrila hudba Lea Brouwera
Andrea De Vitis – majstrovské kurzy

Tento rok oslavuje Medzinárodný gitarový festival J. K. Mertza svoje 40. výročie. Okrúhle jubileá sú vhodnou príležitosťou na bilancovanie a hodnotenie. Z nášho hľadiska sa zdá asi najzaujímavejšie postaviť históriu festivalu do kontextu s dávnejšou minulosťou, s dobou, v ktorej žil aj Kaspar Mertz, a s miestami, na ktorých sa vyskytoval. Mertz, narodený roku 1806, študoval na Vyššom kráľovskom benediktínskom gymnáziu, ktoré v tom čase sídlilo v kláštore Klarisiek. Koncertný život mesta Prešporok (dnešnej Bratislavy) bol spätý s činnosťou Cirkevného hudobného spolku, ktorého bol Mertz členom a archivárom. Koncerty spolku, na ktorých aj on pravidelne hrával, sa zvykli konať najmä v priestoroch Paláca uhorského snemu na Michalskej ulici (v dnešnej budove Univerzitnej knižnice), ale výnimočne aj v iných priestoroch: napríklad 2. júna 1839 v sále Reduty alebo 27. júla 1851 v Primaciálnom paláci; na oboch akadémiách sa zúčastnil aj Kaspar Mertz. Okrem spolkových produkcií Mertz spoluúčinkoval napríklad na koncertoch svetoznámeho klaviristu Johanna Nepomuka Hummela (20. júna 1834 v Pálffyho paláci) alebo klaviristky Caroline Rothmayerovej (29. júna 1839 v Župnom dome). Na druhej strane, Medzinárodný gitarový festival J. K. Mertza, založený roku 1976, sa spočiatku konal v priestoroch Univerzitnej knižnice (v časoch Mertza Palác uhorského snemu), neskôr na nádvorí Starej radnice, v Koncertnej sieni Klarisky (vtedajší kláštor Klarisiek), či posledné roky v Primaciálnom paláci. Termín festivalu sa už tradične spája so začiatkom bratislavského Kultúrneho leta – t. j. v júni alebo začiatkom júla. Pri takomto bilancovaní sa zdajú priestorové či termínové zhody prinajmenšom pozoruhodné. Treba však poznamenať, že vyššie uvedené údaje o Mertzovej minulosti vyplynuli z výskumu posledných rokov a mnohé fakty neboli organizátorom festivalu počas prvých rokov jeho existencie známe. Za štyri desaťročia festival hostil desiatky gitaristov i hráčov na iných strunových nástrojoch či ďalších hudobníkov nielen zo Slovenska, ale z celého sveta, a vydobyl si pevnú pozíciu medzi podobnými festivalmi, vybudoval si stabilné poslucháčske zázemie. Verme, že Mertzov „patronát“ nad festivalom mu zabezpečí priaznivý vývoj aj v budúcnosti. (text: Martin Krajčo)

Autor fotografií: Roman Spišiak - Agentúra JUH